Vzhľadom na štýl, akým tento zápas vyhrali, možno stojí za zmienku, aké okrajové bolo zapojenie futbalove dresy pre deti v prvom polčase na štadióne Wembley. V 43. minúte sa brány Arsenalu ešte nikto nedotkol. Erling Haaland sa v pokutovom území ani len nedotkol. Bol to vyčerpávajúci zápas, v ktorom by určite padol len jeden gól.

Až kým sa tak nestalo. V City sa niečo zmenilo, niečo, čo nám hovorí rovnako veľa o Arsenale ako o tíme Pepa Guardiolu. Zaútočili na finále EFL Cupu bez strachu, pretože si uvedomili, ako málo sa treba báť. Tesne pred polčasom sa dribléri uvoľnili a nejako sa im zdalo, že stávkujú na množstvo súbojov jeden na jedného proti niektorým z najlepších obrancov v krajine, že sa stávkujú ako neprehratá stávka.

Nie že by sa City od začiatku úplne zdráhalo hrať proti Arsenalu. Prečo by aj, keď máte vo svojom tíme Rayana Cherkiho, Antoina Semenyoa a samozrejme Jeremyho Dokua? City sa v prvom polčase pokúsilo o 11 útokov a malo svoje nebezpečné momenty, no častejšie narážalo do dvoch alebo troch červených dresov. Najmä Doku sa ocitol v situácii, keď ho pohltila hrozba, a bez neho boli prostriedky City na postup do nebezpečných zón vážne ohrozené.

City preto usúdilo, že ak sa im nepodarí dostať loptu do nebezpečnej zóny len cez svojich útočníkov, skúsi to každý. Keď Peter Bankes zapískal, vypustil do hry 11 nováčikov, ktorí sa snažili zaútočiť na Arsenal. Matheus Nunes sa vzdal a odišiel, skôr skôr ako archetypálny obranca, ktorý sa obracia naruby, ako skôr ako kolos stredom ihriska. Bernardo Silva sa nepohyboval rovnakým tempom, ale efekt nebol iný. City sa hnalo dopredu, bez strachu z toho, čo by Arsenal mohol urobiť, keby stratili loptu.

Nešlo ani tak o nejaký veľkolepý taktický ťah Guardiolu, ktorý sa zdal byť rovnako prekvapený ako ktokoľvek iný, že sa jeho tím dokázal Arsenalu takýmto spôsobom presadiť. „Nemohol som uveriť, ako dobre sme si v druhom polčase počínali,“ povedal. Ani Arteta, ktorý mohol len sledovať, ako jeho obranu zahlcujú telá.

Keď Nico O'Reilly vbehol na zadnú žrď a strelil svoj druhý gól, bol jedným zo siedmich hráčov City v útočnom pokutovom území. Ako je vo finále EFL Cupu zvykom, titulky novín ukradne Kepa Arrizabalaga, ktorého fumble centrovanou rukou poslal O'Reillyho do jeho prvého vedenia, ale keby to nebol náhradný brankár Arsenalu, mohol by to byť niekto iný? Možno prvýkrát v tejto sezóne sa zdalo, že Artetovi hráči nedokážu ovládať hru bez lopty.

Čiastočne je to vďaka tomu, čo City robilo dobre. Ešte predtým, ako začali útočiť na Arsenal, ich pressing dusil súperov. Na tom, čo Guardiola požadoval od svojej útočnej štvorice, nebolo nič zvlášť zložité, jednoducho postavili múr, ktorý blokoval auty Martinovi Zubimendimu a Declanovi Riceovi a vyzývali Arsenal, aby sa prepracoval okolo alebo cez obranu. To posledné veľmi nefungovalo, keď sa Kai Havertz po skvelom začiatku začal unavovať; o Viktorovi Gyokeresovi nehovorí priaznivo, že jeho spoluhráči si ho neobľúbili v hre jeden na jedného proti rýchlemu, ale žltému Abdukodirovi Khusanovovi.

Arsenal sa samozrejme mohol a v nedávnej histórii by sa aj prepracoval cez línie modrých futbalove dresy pre deti s menom. Len pred pár rokmi by sa Oleksandr Zinčenko presúval po ihrisku a ponúkal ďalšie telo na súhru. Možno by ho Jorginho alebo Granit Xhaka nepotrebovali. Bez Martina Odegaarda by dnes nemali nič iné ako Williama Salibu, ktorý mal od začiatku plné ruky práce s Erlingom Haalandom. Rice a Zubimendi nedokázali nájsť uhly, aby sa uvoľnili. Prvý z nich dostal jednu prihrávku v prvých 20 minútach. Druhý nedostal žiadnu.

Chýbal aj David Raya. V predzápasovej rozcvičke on a Tommy Setford tlieskali Kepovi za to, že jeho dlhé prihrávky smerovali na bránu. Arsenalova jednotka takúto chválu nepotrebuje. Jeho schopnosť prerážať čiary z úplnej zadnej časti ihriska je ťažké nájsť; jej absencia je veľmi cítiť, keď je tím v ringu.

Keď City zvýšilo intenzitu, Arsenal sa ocitol v úzkych. Medzi začiatkom druhého polčasu a 71. minútou nedokončili ani jednu progresívnu prihrávku. Pozrite sa na graf nižšie, ktorý sleduje, ako tím posúva loptu po ihrisku. Alebo v prípade Arsenalu sleduje ich pokusy o znovuvytvorenie Picassovho obrazu Plačúca žena s použitím ihriska Wembley ako plátna a futbalovej lopty ako štetca.

„V druhom polčase sme mali, najmä v prvých 18-20 minútach, problémy s únikom z bloku, s lepším pressingom a najmä s riadením lopty. Keď sme ju získali späť, bolo to oveľa lepšie ako vtedy, keď sme ju získali,“ povedal Arteta.

„Niekedy musíte vzdať hold aj súperovi, keď je v týchto obdobiach taký dobrý, a on to využíva. My sme mali svoje obdobia, nemali sme ich, a potom to musíme akceptovať.“

Úspech City na vrchole prináša otázku: prečo to nerobí každý proti najlepším tímom? Existuje zrejmá odpoveď. Väčšina z nich dokáže nemilosrdne potrestať svojich súperov, ak sa im čo i len raz podarí preniknúť cez bránu. Útočníci, ktorí vás ohrozujú zozadu alebo driblingom, majú obrancov, dokonca aj tých s Khusanovovým tempom zotavovania sa, ktorí len o kúsok kontrolujú ich pozíciu, zatiaľ čo zvyšok ich tímu sa prediera dopredu a tlačí. To otvára medzery, ktoré Rice a Zubimendi potrebovali, a odtiaľ mohol Arsenal ísť ďalej.